Dnes píšem príbeh. Píšem príbeh o dievčati, ktoré si prešlo mnohým a niekde počas tej búrky, ktorá zúrila v jej živote sa rozhodla nájsť svetlo. Klišé? Možno. Tým dievčaťom som ja a som tu pre to, aby som vám povedala, že aj tie najhoršie veci, aj úplný pád na dno môže viesť k ceste, na ktorej nájdete otázky na vaše odpovede. Ale pekne po poriadku... 

  Myslím, že bola jar alebo snáď leto? Nie som si celkom istá, no celkom isto viem, že vonku výskali deti, smiali sa, hádzali si loptu a tá stará staručičká hojdačka, na ktorej som sa kedysi hojdala aj ja, vŕzgala ako o život. Neviem ako mi to vôbec napadlo a čo ma to vlastne popadlo, ale povedala som si, že to skúsim - tú slávnu vec, ktorú všetci tak ospevujú - skúsim meditovať. Áno, v tom hluku. Dnes si ťukám na čelo, ale vravím si, že som vlastne rada, že ma osvietilo alebo čo a meditácia si našla cestu do môjho života. Nuž, tak som si teda sadla do tureckého sedu, zavrela oči a... cítila sa ako úplný pako. Sedím tu ako nejaký jogín so zatvorenými očami a čakám... čo čakám vlastne? Povedala som si však, že tak rýchlo to nevzdám. Netrvalo dlho a zachvátila ma frustrácia - decká vonku sa jašili a susedia sa tiež nerozprávali zrovna potichu. Toto všetko zamestnávalo moju myseľ plus asi ďalších milión myšlienok. Rozhodla som sa však vydržať. Zhlboka dýchať a čakať čo sa bude diať. A ďalej si spomínam len na jedno - všetko ten hluk, prekrikovanie, lopta odrážajúca sa od zeme, susedov prenikavý hlas... - to všetko akoby úplne stíchlo. Pocítila som pokoj, počula som iba vlastný dych. Svet navôkol akoby sa zastavil. Zrazu prišlo niečo, na čo som rozhodne nebola pripravená - bol to pocit, akoby ma niečo ťahalo niekam dole. Niekde hlboko. Na miesto, ktoré bolo ukryté hlboko vo mne, do ktorého som sa nedokázala v ,,normálnom stave" dostať. Zrazu tam čosi nesmierne chcelo ísť, no mňa zachvátila panika a premohol ma strach. Otvorila som oči, z ktorých sa mi začali kotúľať slzy. Čo mi šibe? vravela som si. No nevedela som tomu zabrániť... slzy mi tiekli po líci a ja som si ich ani za mak nevedela vysvetliť. Odvtedy som zopárkrát meditovala, no ani raz sa mi nepodarilo opätovne sa dostať do podobného stavu ako prvýkrát. Až kým...

   Až kým sa vesmír nerozhodol obrátiť môj a život celej mojej rodiny úplne hore nohami. Zhodiť nás na dno také hlboké, že ostať tam dole sa zdalo prijateľnejšie ako snažiť sa z neho vyškriabať. Cítila som sa, akoby všetci a všetko okolo mňa fungovalo, akoby sa všetci hýbali vpred, žili a ja som potrebovala len jediné - zastaviť na chvíľu úplne všetko. Potrebovala som, aby sa Zem aspoň na pár hodín prestala točiť, aby sa veci prestali diať a ja mala chvíľku, len malú chvíľku, všetko vstrebať, vyplakať sa a znova sa postaviť a ísť. To však nebolo možné... Až kým mi vesmír, boh či akokoľvek to nazvete, nezačal otvárať oči. A ja som opäť začala meditovať a tentokrát som sa začala zaujímať aj o mnohé iné veci ,,duchovného" charakteru - knižky, kryštály, astrológia... To všetko si ku mne našlo cestu práve včas. To všetko mi poskytlo odpovede presne vtedy, keď som na ne bola pripravená. No nebyť tej tŕnistej kľukatej cesty, po ktorej stále kráčam, nikdy by som sa k týmto veciam nedostala. Načasovanie je veľmi dôležité. A vždy je správne. Myslím, že každý si tú svoju cestu k ,,otvoreniu mysle" a k hľadaniu odpovedí nájdeme troška inak a v iný čas a to je v poriadku. Presne tak to má byť.