Vždy som mala jasno v tom, čo chcem a mierne som odsudzovala ľudí, ktorí to nevedeli. Prišlo mi, že predsa musia vedieť, čo chcú v živote robiť a čo chcú dosiahnuť. Naše ego v nás niekedy vzbudzuje pocit, že sme lepší ako niekto iný a dokáže nás ,,povýšiť" na akúsi vyššiu úroveň. Nič také však neexistuje. A verte mi, že aj tie najstabilnejšie veci občas postihne zemetrasenie a zrúti úplne všetko. Po zemetraseniach často nasleduje tsunami, ktoré so sebou vezme všetky tie pozostatky a vy môžete začať budovať niečo nové...

  Vysoká škola bola pre mňa vždy istotou. Neísť nebola možnosť. Nie kvôli rodičom alebo z donútenia, jednoducho z vlastného presvedčenia. Bola som nadšená myšlienkou, že konečne môžem študovať niečo, čo ma baví a v čom sa vidím. Pohŕdala som ľuďmi, ktorí si odbor vybrali len-tak veď hlavne, že sa niekam upichli. Pohŕdala som aj tými, ktorí si vybrali ,,môj" odbor a vedeli o ňom veľké guľové. Mala som pocit, že títo ľudia to proste nemôžu dotiahnuť ďaleko a skôr či neskôr skončia. A hádajte čo. Skončila som ja. Irónia? Možno. A hoci ma pohŕdanie opustilo, ego kleslo a vystriedala ho pokora, stále je to pre mňa nepochopiteľné - totiž idea toho robiť niečo, len aby to bolo, len aby som niekde bola, niečo študovala... To, že sa ľudia uspokoja s niečim, čo ich vlastne ani nezaujíma len preto, že to je jednoduchšia možnosť. Štve ma to, ale to možno len preto, že ja si v živote hľadám vždy tie ťažšie cesty. Neviem prečo. Nepovažujem to za dobrú ani za zlú vlastnosť, jednoducho to tak mám. A to som spravila aj teraz. Dať zbohom vysokej, aspoň zatiaľ. Neviete si predstaviť všetky tie reakcie - ,,Čože?! Ty nedokončíš ani zimný semester? A neostaneš do letného?" bola jedna z tých najlepších. Áno, dokončiť zimný semester, zostať až do letného, hlavne nech niečo je, hlavne nech niekde som a nech sa na mňa ľudia nepozerajú divne, že nechodím do školy. Prečo? Na čo? Na tieto otázky sa mi nedostala iná odpoveď ako ,,Veď, aby si niekde bola.". Aha. 

  Neviem ako to lepšie popísať... Ja len chcem, aby ste vedeli, že robiť rozhodnutia, o ktorých VY viete, že sú správne, že ich máte spraviť, že všetko toto vedie k niečomu... je úplne normálne a v poriadku. A aj keď vaše okolie, rodina, kamaráti môžu mať iné názory, sú to ICH názory a vy si ich môžete vypočuť, ale či sa podľa nich budete riadiť alebo nie, je len a len na vás. Nezabúdajte na jednu vec, ktorú máte a ktorá vám pomôže s rozhodovaním kedykoľvek a kdekoľvek - vaša intuícia. Máme ju všetci, takže výhovorky bokom, len nie všetci si to, že ju máme uvedomujeme a nie všetci ju používame. Riadiť sa vašou intuíciou vás vždy dovedie k správnemu rozhodnutiu. Aj keď to ,,správne" rozhodnutie bolo nesprávne, vlastne bolo správne, lebo vás práve k tomu dovedie. Verte sebe a nechajte rozhodovať seba o vlastnom živote.